Kto bol Abrahám?

Pôvodné meno tohto patriarchu bolo Abram; hebrejsky Avram, čo znamená Veľký otec. Meno mu zmenil Boh vtedy, keď mal 99 rokov a dostal prísľub, že sa mu narodí syn, ktorý bude jeho dedičom.

Pochádzal pôvodom z mesta Ur. Mal ešte dvoch bratov: Nachora a Harana (možný je aj prepis Charan). Haran zomrel v mladom veku a zanechal tri deti: syna Lota a dcéry Milku (môže byť aj Melchah) a Jisku (Ischah). Jeho otcom bol Terach (Tare) a matka (podľa niektorých zdrojov) Amasla'i.

Terachova rodina pochádzala po priamej línii od Šema a teda patrili k tej vetve Noachovho rodu, o ktorej Noach povedal: „Nech je zvelebený JHVH, Boh Šemov!“

Niekedy po narodení synov sa Terach rozhodol z Ur odsťahovať. Namieril si to do veľmi vzdialeného mesta Charan a zobral so sebou syna Abrama s manželkou a vnuka Lota. Usadili sa v Charane a v tomto meste Terach aj umrel vo veku 205 rokov.

Abram sa oženil ešte v dobe, keď žili v Ure. Zobral si za manželku polovičnú sestru Saraj – mali spoločného otca. Traduje sa, že Saraj je totožná s Haranovou dcérou Jiskou, ale dôkazy na to neexistujú.

Počas života v Charane Boh oslovil Abrama:

„Odíď zo svojej krajiny, od svojho príbuzenstva a z domu svojho otca do krajiny, ktorú ti ukážem. Urobím z teba veľký národ, požehnám ťa, zvelebím tvoje meno. Buď požehnaním! Požehnám tých, čo teba žehnajú a tých, čo tebe zlorečia, prekľajem. V tebe budú požehnané všetky pokolenia zeme.“

Abram evidentne vedel, s kým komunikuje, lebo poslúchol. Abram vzal svoju ženu Saraj, svojho synovca Lota, všetok majetok, čo nadobudli, aj služobníctvo, ktoré získali v Charane. Pohli sa a išli do Kanaánu. Kanaán (inde tiež Kenaan, Kenaán, Kanaan, Kenán, Kanán, apod.) je jedno z označení pre územie Predného východu, kde se dnes nachádzajú časť Sýrie, Libanon, Palestína a Izrael. Z mešťana Abrama sa stal kočovník.

Abrama vykladači Písma radi znázorňujú ako chudáka, ktorý vo vrecovine pochoduje po vyprahnutej krajine. Ale táto predstava je veľmi scestná.

Abram bol bohatý muž. Mal veľa majetku, veľa sluhov, ktorí boli súčasťou jeho rodiny – alebo kmeňa. Všetky okolité malé kráľovstvá vedeli, že Abram je mocný človek, knieža, s ktorým treba dobre vychádzať. Mal svoje vojsko; keď bol zajatý jeho synovec Lot, zobral si 318 vycvičených mužov, ktorí sa narodili v jeho dome a vyslobodil Lota. 

318 vycvičených mužov – to boli len muži v strednom veku – Abramova armáda, ale oni mali aj svojich rodičov, svoje ženy a svoje deti – a tých všetkých dokázal Abram živiť a zastrešovať! Denne jeho ľudia spotrebovali tony potravín; mali svoje príbytky; starali sa o obrovské stáda, ktoré im zabezpečovali dostatok mäsa; museli mať aspoň minimálnu infraštruktúru – potrebovali záchody, vodu na hygienu; potrebovali odevy a teda ženy tkali, spracovávali vlnu a aj iné suroviny, aby získali priadzu; starali sa o deti …...

Aj keď Abram nebýval v meste, bol kráľom, kniežaťom. Niesol zodpovednosť za stovky rodín, za tisíce zvierat. Bol manažérom celej svojej obce: musel riešiť to, aby mali zvieratá dostatok paše, aby jeho ľudia nehladovali a neutekali od neho, musel vedieť diplomaticky vychádzať s kráľmi mestských kráľovstiev v zemi, musel riešiť sociálno-vzťahové veci svojich ľudí ….

Abram musel byť vysoko inteligentný muž s veľmi dobrými vládcovskými schopnosťami. Odvážil sa opustiť istotu života v meste a vzal na svoje bedrá obrovskú zodpovednosť za mnohé životy. Napriek tomu sa v jeho živote objavujú aj také vzorce jednania, ktoré z dnešného pohľadu nevyzerajú príliš lichotivo.

 

Terach

V rodovej línii Šema je Terach ôsmy v poradí. Ale keďže ide o dlhovekých Adamitov, bol ešte súčasníkom samotného Noacha 60 rokov a Šem ho dokonca prežil.

Terach žil v Ure Chaldejskom a podľa židovských tradícií (ktoré pochádzajú z príbehov, ktoré si rozprávali možno ešte v starovekom Ure) patril k Nimródovým vojvodcom. Pred Nimródom neskôr údajne z Ur utekal.

Mal troch synov a minimálne jednu dcéru. V Biblii nájdeme zápis:

„Keď mal Terach sedemdesiat rokov, narodil sa mu Abram, Nachor a Haran.“

Z tohto zápisu si môžeme vydedukovať:

  1. Terach mal buď trojičky - alebo:

  2. Terach mal 70 rokov, keď sa narodil prvý syn;

  3. Terachov prvý syn bol Abram.

Po opustení Uru sa Terach usadil v Charane a po čase tu aj umrel vo veku 205 rokov. V priebehu života v Charane Boh povolal Abrama:

„Odíď zo svojej krajiny, od svojho príbuzenstva a z domu svojho otca do krajiny, ktorú ti ukážem. Urobím z teba veľký národ, požehnám ťa, zvelebím tvoje meno. Buď požehnaním! Požehnám tých, čo teba žehnajú a tých, čo tebe zlorečia, prekľajem. V tebe budú požehnané všetky pokolenia zeme. Vtedy Abram odišiel, ako mu prikázal Hospodin. Šiel s ním aj Lot. Abram mal sedemdesiatpäť rokov, keď odišiel z Charanu.“

Z jednoduchej matematiky vyplýva, že keď Abram odišiel z Charan, jeho otec ešte žil a mal 145 rokov. Práve preto, že Terach ešte žil, Boh povedal Abramovi: „Odíď ….. z domu svojho otca„

V protiklade k tomu čítame slová Štefana v Skutkoch apoštolských:

„Bratia a otcovia, počúvajte! Boh slávy sa zjavil nášmu otcovi Abrahámovi, keď bol ešte v Mezopotámii, skôr ako sa usadil v Charane, a povedal mu: Odíď zo svojej krajiny a od svojich príbuzných a choď do krajiny, ktorú ti ukážem. Potom odišiel z krajiny Chaldejcov a usadil sa v Charane. Boh ho po otcovej smrti vyzval, aby sa presťahoval do tejto krajiny, v ktorej teraz vy bývate.“

Ak by Abram odišiel z Charan až po otcovej smrti – teda keď Terach mal 205 rokov a Abram 75 rokov – to by znamenalo, že Abram sa narodil vtedy, keď Terach mal 140 rokov. Toto je v kolízii s tým, čo je napísané v knihe Genezis: „Keď mal Terach sedemdesiat rokov, narodil sa mu Abram, Nachor a Haran.“

Možno, že Štefan podal nejakú rabínsku interpretáciu príbehu Abrama, pretože – znova v kolízii s textom v Genezis – hovorí: „Boh slávy sa zjavil nášmu otcovi Abrahámovi, keď bol ešte v Mezopotámii, skôr ako sa usadil v Charane, a povedal mu: Odíď zo svojej krajiny a od svojich príbuzných a choď do krajiny, ktorú ti ukážem. Potom odišiel z krajiny Chaldejcov a usadil sa v Charane. „ - ale povolanie opustiť mesto dostal Abram až v Charane a nie v Ure Chaldejcov.

Ak sa Abram narodil vtedy, keď mal Terach 70 rokov, Abram bol súčasníkom Šema celý svoj život a nielen on, ale aj Izák žil so Šemom súčasne 110 rokov a dokonca Jakob žil so Šemom súčasne 50 rokov. A to potom už mohli títo patriarchovia vedieť niečo o zlyhaní v raji od človeka, ktorý bol súčasníkom Matuzalema a ten bol súčasníkom Adama! Vlastne Jakob bol štvrtý v poradí od Adama:

Adam – Matuzalem – Šem – Jakob

 

To je to isté, ako keď niekto z našej doby pozná príbehy svojich prarodičov – a to sa bežne stáva.


 

Rodová tradícia

Abramova rodina v Charane – tak ako aj v Ure – bola bohatá. Neboli to bedári, ktorí sa pretĺkajú v obnosenej plachte po uliciach veľkomesta. Mali určite prekrásne domy – možno paláce, služobníctvo, majetky. Ich život podliehal jednej tradícii, ktorú si zrejme Adamiti zachovávali po všetky časy: brali sa len medzi sebou. Toto robili všetky vládnuce rody ešte aj v našej známej histórii – všetky kráľovské rody v Európe boli spríbuznené. Túto sobášnu politiku nachádzame v starom Egypte – faraóni si brali za manželky svoje sestry, tento zvyk nachádzame dokonca v Rímskej ríši a určite ju praktizovali aj v starovekej Mezopotámii.

Terach mal troch synov:

  • Haran – mal tri deti:

               - dcéru Milku (Melchu)

               - dcéru Jisku (Ischu)

               - syna Lota

- z nich minimálne jedno uzavrelo sobáš so svojím strýkom – Milka sa vydala za Nachora. Traduje sa, že Abramova manželka Saraj, ktorá bola od neho o 10 rokov mladšia, je Haranova druhá dcéra Jiska, ktorá si po sobáši zmenila meno (čo vraj bolo v tej dobe zvykom?),

  • Nachor – zobral si svoju neter Milku – dcéru zomrelého Harana - za ženu. Mali spolu osem detí; najmladší z nich bol Betuel, ktorý bol otcom Rebeky (Rivky),

  • Abram – vzal si za ženu svoju polovičnú sestru Saraj. Keď mal 100 rokov, narodil sa im syn Izák. Izák ako 40-ročný sa oženil a zobral si za ženu Rebeku, vnučku svojho strýka Nachora.

V tejto tradícii pokračoval aj syn Izáka Jakob, ktorý si zobral za manželky dve dcéry svojho strýka Labana, brata svojej matky. Vyzeralo to takto:


 

Takmer celý Terachov rod dbal o to, aby sa nemiešali s inými obyvateľmi krajiny, okrem Lota a Ezau-a, Jakobovho brata.

Keď odišiel Terach z Ur do Charan, bral so sebou syna Abrama s jeho manželkou Saraj a svojho vnuka po Haranovi Lota. Zrejme po nejakom čase sa za nimi presťahoval aj zbytok rodiny, lebo v čase, keď sa mal Abramov syn Izák ženiť, nevestu mu hľadali v rodine Abramovho brata Nachora, ktorí už v tom čase žili tiež v Charan-e.

Je veľmi pravdepodobné, že ak Terach a jeho synovia tak dôsledne dbali o to, aby sa nemiešali s cudzími obyvateľmi zeme, robili to aj ich predkovia – počnúc Šemom. A nielen ich predkovia, ale aj ich potomkovia – príslušníci vyvoleného národa. Tí mali výslovný zákaz od Boha miešať sa s obyvateľmi kraja. Tak bola zachovaná Adamova rodová línia až k Mesiášovi, ktorý prišiel očistiť a uzdraviť tých, ktorí zhrešili a opustili svojho Otca – Stvoriteľa.


 

Saraj

Saraj – alebo iný prepis mena Sarai – znamená buď „Moja princezná“ alebo „Bojovnica“.

Podľa biblického textu Genezis 20,12, kde je zaznamenaný dialóg Abraháma s kráľom Avimelechom o Sarajinom pôvode („...ona mi je naozaj sestrou. Je to dcéra môjho otca, no nie dcéra mojej matky“) bola Saraj dcérou Teracha a teda sestrou Abrama, svojho manžela. Bola o 10 rokov mladšia od Abrama. Ich manželstvo bolo neplodné až do vysokého veku oboch manželov.

Saraj musela byť mimoriadne krásna a príťažlivá žena. Dvakrát si ju do svojho háremu zobrali dvaja vládcovia.

 Vo veku 65 rokov sa do nej zahľadel faraón v Egypte a v dobrej viere, že je sestrou Abrama, si ju vzal do svojho domu.

Táto príhoda v Sarajinom živote svedčí o tom, aké postavenie mal vo vtedajšej spoločnosti Abram. Pokiaľ by to bol chudobný nomád, ktorý naháňa svoje kozy po krajine, ťažko by sa faraón zaujímal o jeho „sestru“. Vôbec – ťažko by sa dozvedel o tom, že existuje akýsi Abram. Abram a Saraj sa museli pohybovať vo vtedajšej „High Society“ a iba tak sa mohlo stať, že faraón sa ulakomil na sestru púštneho kniežaťa.

V Egypte musel prvýkrát zasiahnuť Stvoriteľ, aby Abram neprišiel o svoju životnú družku. Boh veľmi nepríjemnými okolnosťami dal vedieť faraónovi, že Saraj nie je určená pre neho. Faraón vrátil Saraj Abramovi a poslal ich preč z Egypta.

Podobná situácia sa zopakovala o dve desaťročia neskôr. Vtedy už Saraj mala takmer 90 rokov a zatúžil po nej kráľ Gerare Avimelech. Na prosbu Abrama Saraj tvrdila, že je Abramova sestra a Avimelech si ju vzal na svoj dvor. Znovu musel zasiahnuť Boh, aby sa Saraj vrátila k Abramovi.

Aká bola Saraj?

Bola fyzicky krásna, príťažlivá. Ak vo veku 90 rokov sa do nej zahľadel vládca malého kráľovstva, ktorý mal k dispozícii najkrajšie ženy vo svojom kráľovstve, musela byť výnimočná. Určite sa o seba starala. Mala k dispozícii služobníctvo, mohla si dopriať všetky vtedajšie kozmetické prípravky, určite mala nádherné vlasy, postavu; obliekala sa primerane svojmu postaveniu – nepochybne nosila nádherné oblečenie. Takisto jej správanie bolo odrazom jej postavenia po boku veľmoža Abrama.

Aký mala charakter?

Zjavne milovala svojho Abrama. Bola ochotná kvôli nemu riskovať aj to, že sa stane ženou iného muža.

Muselo ju veľmi trápiť to, že nemohla mať deti. Aby zažila pocit materstva, pristúpila aj na to, aby Abram mal pomer s jej slúžkou – možno dnes by sme ju nazvali dvorná dáma – a ona by sa tak mohla starať o ich dieťa. Ale nerátala s tým, že jej slúžka – Egypťanka Hagar – bude chcieť ťažiť z novej situácie. Keď jej to došlo, dokázala byť voči nej veľmi tvrdá. Až tak veľmi, že Hagar ušla pred ňou do púšte. Tu ju oslovil Boží anjel a povedal jej, aby sa vrátila k Saraji a uvedomila si, kde je jej miesto. Hagar to urobila, ale jej vzdor a pohŕdanie svojou paňou sa prenieslo do povahy jej syna, ktorého Biblia nazýva posmievačom. Pre tento povýšenecký prístup musela Hagar so synom cca o trinásť rokov neskôr nadobro opustiť Abramov dvor.

Pred narodením dediča Izáka Boh zmenil mená manželov.

Z Abrama sa stal Abrahám (Otec množstva) a zo Saraji Sara (Kňažná). Narodenie Izáka konečne naplnilo Sarinu túžbu po dieťati. Zrejme mala so synom veľmi blízky vzťah, lebo keď Sara umrela vo veku 127 rokov, Izák bol už dospelý muž (mal 37 rokov), ale dlho sa nevedel spamätať z matkinej smrti. Vnútorne sa od nej odpútal až vtedy, keď sa oženil s Rebekou ako 40-ročný.

Sara bola krásna, vznešená, hrdá, ale aj oddaná, milujúca a chápajúca žena. Bola tým, ako ju Boh nazval – Kňažná.