Vedci sú na to, aby objavovali, potvrdzovali, či vyvracali všemožné teórie. Podobne sa snažili racionálne vysvetliť aj klinickú smrť. Prišli k záverom, že mozog vplyvom nedostatku kyslíka vylučuje chemické látky, ktoré spôsobujú halucinácie. Tým by sa dal vysvetliť pocit vznášania či stretnutia s mŕtvymi. Aj tunel so svetlom na konci má na svedomí len nedostatok krvi v mozgu - zužujúce sa zorné pole dokáže vytvoriť takúto ilúziu. Čo však s prípadmi, keď pacient po klinickej smrti dokázal opísať udalosti vo vedľajšej miestnosti, či o stovky kilometrov ďalej? Na to je už aj veda prikrátka.
Zaujímavý a absolútne nevedecký je nasledujúci fakt. Podobné pocity ako umierajúci, môžu mať aj osoby okolo neho. V roku 1972 mala takúto skúsenosť profesorka doktora Raymonda Moodyho, ktorý je autorom známej knihy Život po živote. Jej matka dostala srdcovú príhodu. Počas toho ako ju oživovala, mala doktorka pocit, ako by sa dostala mimo svojho tela. Videla ducha svojej matky s ostatnými mŕtvymi ľuďmi, ktorých jej matka poznala, ako boli vtiahnutí do tunela.
Podobné skúsenosti má viacero ľudí, príkladom sú aj videnia siluety ducha vychádzajúceho z tela umierajúceho v okamihu smrti. Tento argument je proti názoru vedcov, ktorí tvrdia, že podobné javy sú spôsobené nedostatkom krvi v mozgu. Títo ľudia ho majú totiž dostatočné množstvo. Ďalší zaujímavý fakt je, že počas klinickej smrti nedochádza k poškodeniu mozgu. Práve naopak. V istej štúdii sa po 15 rokoch pýtali pacientov na ich zážitok z klinickej smrti. Aj po takej dlhej dobe si vedeli spomenúť na každý, aj ten najmenší detail. Následne im bola položená otázka na inú udalosť z toho obdobia. Spomienky už boli značne poznačené zubom času a ani zďaleka neboli také jasné ako tie na klinickú smrť. To podporuje teóriu, že počas klinickej smrti dokáže mozog dosiahnuť ešte vyššiu úroveň ako počas bežných okolností. To sa potvrdilo takmer vo všetkých prípadoch klinickej smrti. Akoby bol mozog a myseľ dvoma nezávislými entitami. Opäť čosi, čo hovorí v neprospech vedcov. Okrem tých nehmotných (napríklad psychických) zmien u ľudí, ktorí prežili smrť, sa stretávame aj s merateľnými a dokázateľnými zmenami. Najbežnejšie sú zmeny elektromagnetizmu. Takýmto ľuďom sa rýchlo vybijú baterky v hodinkách, alebo im idú prirýchlo či príliš pomaly. Sú známe prípady, kedy sa v prítomnosti takejto osoby začala prepínať televízia, či dochádzalo k výpadkom žiarovky. Zvýši sa tak vnímavosť na rôzne vnemy.
Najčastejšie je sprevádzaná pocitom vystúpenia z tela a už spomenutým tunelom. V jednom prípade sa duša človeka dostala až do reštaurácie, v ktorej jedli jej známi. Po prebratí z tohto stavu dotyčný hneď vedel povedať, o čom sa rozprávali napriek tomu, že ich delili celé kilometre.
Mnoho ľudí sa počas tohto zážitku stretlo so záhadnou bytosťou. Tá je najčastejšie mimoriadne jasná a žiarivá, vyžaruje z nej láska a pokoj. Pre mnohých ide o Ježiša Krista či samého Boha. Na tomto mieste majú pocit, ako by tu už boli a odjakživa sem patrili. Takéto skúsenosti mnohých donútili uznať kresťanstvo aj v prípade, že dovtedy ním pohŕdali. V jednom sa väčšina z nich zhoduje. Návrat z takéhoto raja nazad do reality býva ťažký, takmer všetci chceli na tomto mieste už ostať. To nie sú teda až také zlé vyhliadky, čo poviete?
zdroj: plnielanu.zoznam.sk/c/2138/tajomna-klinicka-smrt-obycajne-halucinacie-alebo-cosi-viac
