Harappská kultúra alebo harappská civilizácia bola staroveká kultúra nachádzajúca sa v povodí rieky Indus, prvá známa mestská kultúra na Indickom polostrove. Zaberala veľkú časť dnešného Pakistanu a severozápadnú Indiu, niektoré pozostatky harappskej kultúry však boli objavené aj v ďalších oblastiach. Začiatky harappskej kultúry siahajú do 2. polovice 4. tisícročia pred Kr. Hlavnými centrami protoindickej kultúry boli hlavne Mohendžodaro a Harappa. Ďalšími dôležitými centrami boli napr. Lóthal, Amrí, Kót Dídží a Naušahro.

O tom, že sa v poriečí Indusu nachádzala vyspelá kultúra, ktorej počiatky siahajú až do 3. tisícročia p.n.l., sa po dlhé storočia nevedelo. Tím bádateľov ešte začiatkom dvadsiatych rokov minulého storočia objavil pozostatky rozľahlého starovekého mesta, ktoré sa nachádzalo asi 600 kilometrov južným smerom od Harappy. Toto mesto bolo pomenované Mohendžodaro podľa názvu tunajšieho pahorku s názvom Móhan-džó-daró („návršie mŕtvych“), na ktorom boli v minulosti objavené pozostatky starých kostier. Veľkosť oboch miest spolu s faktom, že Harappa a Mohendžodaro boli od seba stovky kilometrov vzdialené, dávala archeológom tušiť, že stoja pred objavom rozsiahlej a vyspelej civilizácie.

V začiatočnej fáze výskumu na poli harappskej civilizácie v tridsiatych rokoch John Marshall (britský archeológ a vtedajší vedúci Archaeological Survey of India ) datoval harappskú kultúru do rozmedzia rokov 3250 – 2570 p.n.l.

Po všetkých väčších harappských mestách sa možno stretnúť s rovnakou urbanistickou štruktúrou. Ulice boli pravouhlé a na západnej strane mesta sa nachádzala opevnená citadela. Na stavbu miest sa používali pálené tehly s najčastejšími rozmermi 28×14×7 cm. Obytné domy prostého obyvateľstva boli obyčajne dvoj- či viacposchodové a mali štvorcový pôdorys zaberajúci plochu okolo 90m². Uprostred týchto domov bolo nádvorie, ktoré slúžilo na prípravu jedál, prípadne na ustajnenie drobných zvierat. Vstupné dvere do týchto domov viedli zvyčajne z úzkych postranných uličiek okolo domu. Domy boli vybavené kúpeľňami, splachovacími záchodmi, skladom s potravinami a niekedy aj studňou. Z domov viedol odpadový systém ústiaci do kanalizačných kanálov vedúcich pozdĺž jednotlivých ulíc pod ich úrovňou.

Dve centrá tejto civilizácie boli mestá Mohendžo-Daro a Harappa, mestá s tragickým osudom.

Mohendžo-daro bol archeologický komplex (bývalé mestské sídlisko) harappskej kultúry pri rieke Indus. Nad mestom sa týčila citadela. V meste žilo 30 000 až 100 000 obyvateľov. Ulice boli dláždené, v meste existovala krytá kanalizácia, domy boli poschodové, v mnohých boli vnútorné bazény a dokonca jednoduché splachovacie záchody. V meste bol rozšírený kult bohyne Matky (Evy?), ale na pečatidlách bola vyobrazená mužská postava.

Mesto zaniklo okolo roku 1500 p.n.l. Archeológovia pri vykopávkach oboch miest urobili veľmi zarážajúci objav. Keď sa pri odkrývaní mesta dostali na úroveň ulíc, začali sa objavovať hromady kostrových pozostatkov roztrúsených po celom meste. Mnohé kostry sa držia za ruky, ako keby ich nositelia kapitulovali v očakávaní nevyhnutnej smrti. Tieto kostry sú aj dnes ešte vysoko rádioaktívne. Ich úroveň radiácie je porovnateľná s úrovňou radiácie kostier z Hirošimy a Nagasaki.

Na jednom konkrétnom mieste v Mohendžo-Dare našli sovietski vedci kostru, ktorá mala 50-krát vyššiu úroveň radiácie, ako okolie.

Ale Mohendžo-Daro a Harappa nie sú jediné mestá s takýmto osudom. Existujú aj ďalšie, ktoré majú zhodné príznaky, naznačujúce jadrový výbuch veľkého rozsahu.

Jedno takéto mesto sa nachádza medzi dvoma prameňmi rieky Ganga v blízkosti hory Rajmahal. Všetko nasvedčuje tomu, že toto mesto bolo vystavené nárazovo extrémnym teplotám. Obrovské masy stien a základov mesta sa žiarom roztavili a vytvorili sklenú alebo keramickú hmotu.

Staroindický epos Mahábharáta hovorí o tom, že bohovia v dávnych dobách disponovali zbraňami hromadného ničenia. Bolo ich niekoľko druhov. Niektoré spaľovali ohňom tisícich sĺnk, iné bez stopy vymazali nepriateľa zo zeme.

Toto mesto však nie jedinou starodávnou nukleárnou lokalitou. Desiatky budov z dávnych vekov obsahujú tehly roztavené žiarom, ktorý dnešní vedci nedokážu vysvetliť:

• Starobylé pevnosti a hrady v Škótsku, Írsku a Anglicku

• Mesto Catal Huyuk v Turecku

• Alalach v severnej Sýrii

• Ruiny Siedmych miest (El Dorado) blízko Ekvádoru

• Mestá medzi riekou Ganga v Indii a pahorkami Radžmahálu

• Oblasti mohavskej púšte v USA

Nech už ide o akékoľvek miesto na našej planéte, známky obrovskej žiare a živé popisy hrozivých pohrôm naznačujú, že v dávnejších epochách mohla existovať nukleárna technológia. Technológia, ktorá bola obrátená proti človeku.

Mocní nášho sveta majú o tejto pradávnej histórii dostatočné znalosti. Niektorí spolupáchatelia prvého jadrového výbuchu v Nagasaki s hrôzou na tvári povedali: „We did it before ..."  – Už sme to raz urobili!