Bola skutočne celosvetová potopa?

Biblický opis potopy hovorí:

"A vody zmocneli a veľmi sa rozmnožili na zemi, a koráb sa niesol na vodách. 19 A vody náramne zmohutneli na zemi, a pokryli sa všetky, i tie najvyššie vrchy, ktoré boli pod celým nebom; 20 pätnásť lakťov vozvýš zmohutneli vody a pokryli vrchy. 21 A tak zomrelo každé telo, ktoré sa hýbe na zemi: z vtáctva, z hoviad, z poľných zvierat, zo všetkého hmyzu, ktorý sa hemží na zemi, i každý človek. 22 Všetko, čo malo dych ducha života vo svojich nozdrách zo všetkého, čo žilo na suchu, zomrelo. 23 A tak vyhladil Bôh každú bytosť, ktorá bola na tvári zeme, od človeka až do hoväda, až do plazu a do nebeského vtáka; všetko bolo vyhladené zo zeme, a zostal iba Noach a to, čo bolo s ním v korábe. 24 A vody mocneli na zemi sto päťdesiat dní." - Genezis 7. kapitola

Existencia obrovskej potopy na Zemi je veľmi pravdepodobná. Hovoria o nej aj mytológie iných národov z celého sveta. Bola na zemeguli globálna katastrofa, ktorá zanechala stopu v genetickej mysli národov. 

Takáto globálna pohroma by mala veľký dosah na vtedajší svet a ovplynila by rozvoj kultúry na veľmi dlhú dobu. Z tohto dôvodu sa jej seriózne venujú aj mnohí odborníci z oblasti archeológie, geológie a iných vedných odborov. Nasledujúci článok je z knihy "Darwinov omyl" od Hansa-Joachima Zillmera:

"Roztrúsený charakter kozmických nárazov v rámci zemegule možno pripísať zemskej rotácii; súčasne to značí, že šlo o paralelný priebeh udalostí. Kráter po náraze, ktorý Luis Alvarez identifikoval pri Yukatáne, nie je jediný; väčšie vesmírne telesá sa postarali o veľké diery aj na iných miestach Atlantického oceánu. Neďaleko Portorika sú dodnes v morskom dne dve vyše 7000 metrov hlboké diery, ktoré sú zakreslené takmer na každej mape. Otto Muck predpokladá, že ich majú na svedomí dve časti obrovského planetoidu s hmotnosťou bilión ton, ktoré prileteli zo severozápadu. Záplavová vlna vyvolaná dopadom obdobných úlomkov by sa zdvihla do výšky 10 kilometrov, takže pod vodou by sa ocitol i sám Mount Everest, ktorý sa kedysi možno ani nevypínal do dnešnej výšky. V Biblii i rôznych mýtoch sa však jasne píše o takejto záplavovej vlne a ako dôkaz slúžia i nálezy fosílií na vyššie položených miestach. V niektorých mýtoch o potope sa hovorí o viacerých nárazoch. V ságe kmeňa Yámana z Ohňovej zeme sú podchytené dva samostatné nárazy. Po odznení jednej katastrofy sa spomína druhá, ktorá s časovým posunom zaplavila i vrchy. Aztékovia sa vo svojich mýtoch zmieňujú o rokoch, ktoré jasne opisujú priebeh potopy.

Geológovia Edith a Alexander Tollmannovci zhŕňajú poznatky posledných rokov o priebehu kataklizmatickej potopy:

• • Náraz kométy (asteroidu/planétky).
• • Zemetrasenie spôsobené nárazom.
• • Rozpútaná sopečná činnosť.
• • Ohnivá víchrica a svetový požiar.
• • Záplavová vlna (potopa).
• • Kataklizmatická noc.
• • Kataklizmatická zima.
• • Prívaly dažďa, záplavy snehu a vriaci oceán.
• • Tvorba jedovatých látok zamorujúcich životné prostredie.
• • Rozklad ozónu a žiarenie.
• • Skleníkový efekt.
• • Masový uhyň tvorstva následkom kataklizmy.
• • Explózia života.

Keďže pred výskumom, ktorý začal Alvarez, sa k dejom pristupovalo izolovane a považovali sa za lokálne ohraničené, nevyhnutne chýbal globálny súvis. Napríklad zo súvisu vytrhnutý scenár kataklizmatickej zimy a s ňou súvisiaceho náhleho zmrznutia mamutov do dnešných čias unikal rozumnému vysvetleniu. Z počítačových simulácií v Sandia National Laboratory v Albuquerque (Nové Mexiko) vyplynulo, že pri náraze asteroidu v Yukatáne došlo v dôsledku ťažkých mračien prachu akoby k zatmeniu slnka. Ochladenie, ktoré vzápätí nastalo, vyvolalo klimatický šok, na ktorý doplatilo životom mnoho tvorov (dinosaury, mamuty). Popritom sa ešte zistilo, že v centre nárazu sa teplota zvýšila o pár tisíc stupňov, takže pri jedinom zásahu sa vyparilo 100 miliárd ton horniny. Z vysokého obsahu síry sa vytvoril hustý mrak, ktorý sa stabilne usadil v atmosfére. Z obrovskej diery v zemskej kôre muselo vytiecť neuveriteľné množstvo magmy, ktorá zaplavila rozsiahle plochy a pochovala pod sebou všetko živé. 

Nie je vylúčené, že práve takýmto spôsobom vznikla na indickom subkontinente Dekkanská planina, ktorá sa rozprestiera na ploche vyše 500 000 km. Horúčava, bleskovo sa šíriaca z ohniska explózie, bola potom zdrojom požiaru, ktorý zachvátil celú Zem. Rozbesnený orkán ruka v ruke s búrkou páľavy napredoval rýchlosťou 1200 km/h a za obeť mu padli i lesy vzdialené tisícky kilometrov. Z úlomkov komét a ohnivého dažďa rádioaktívneho spádu vzišli katastrofálne veľkoplošné požiare, ktoré sa z rôznych centier šírili na všetky strany. Zo smrtonosnej žiary vybuchovali skaly, vysychali rieky a vreli jazerá i moria. Pre porovnanie s ničivými požiarmi v mestách či rozpútaným peklom na veľkých prírodných plochách treba uviesť, že teploty podstatne prevyšovali 1500 °C. Podľa toho sa v mýtoch vôbec nepreháňa, ak sa spomínajú tekuté rudy hôr. Tento fakt zároveň nahráva mojej teórii o rýchlom tvrdnutí hornín. 

Zo staroperzského náboženstva sa teda dozvedáme pravdu, ak čítame o kovoch, ktoré sa skvapalnili v horách a žeravým prúdom zaliali Zem. Pripomeňme si, že bod tavenia medi je 1083 °C, striebra 961 °C, zlata 1063 °C a čistého železa 1535 °C. Pri celosvetovom požiari však vládnu ešte vyššie teploty. Z toho teda vyplýva, že na staré mýty netreba hľadieť ako na fantáziou zaťažené výpovede, ako sme si, žiaľ, zvykli. Vrstva sadzí v atmosfére odrážala horúčavu, a zvyšovala tak vysychanie zemského povrchu. Nie je vylúčené, že dochádzalo aj k spekaniu jednotlivých surovín. Sopečná hornina vymrštená až do výšky 1000 km už vychladnutá dopadala späť na Zem, kde sa opätovne roztavila. Žeravé nebo v zhubnom mraku žiary doslova doľahlo na povrch Zeme. V medzných vrstvách hliny sa našli sadze pochádzajúce prevažne zo spálených ihličnatých lesov a ich živíc. 

V staroindickom mýte stvorenia sa spomína hustý dážď rozžeraveného drevného uhlia. 

Kmeň Quiché v Guatemale mal zasa do činenia s padajúcou živicovou masou a „nad hlavami im praskalo", ako keď sa rozbesní oheň. 

I.Velikovsky sa zmieňuje o budhistickej knihe Visuddih-Maggd, v ktorej sa nachádza aj kapitola o cykloch sveta: 

„Jestvujú tri spôsoby záhuby: záhuba vodou, záhuba ohňom a záhuba vetrom... po tom, čo už uplynul dlhý čas od chvíle, keď dážď ustal, zjavilo sa druhé slnko... niet rozdielu medzi dňom a nocou... zem spaľuje horúčava, čo nemá konca-kraja..." 

V Sibyliných knihách nájdeme vysvetlenie: „Deväť sĺnk je deväť epoch... V súčasnosti máme siedme slnko." 

I. Velikovsky si kladie otázku, či príčina pre použitie slova slnko namiesto slova epocha nespočíva v tom, že „v každej epoche sa na oblohe menil vzhľad súhvezdí aj ich dráhy.

" Záplavové vlny po zemetrasení sprevádzanom vulkanickou činnosťou gigantických rozmerov, po ohnivej búrke a svetovom požiari nastalo to, čo si vlastne pod potopou predstavujeme: mohutná záplavová vlna. Vodný panel, čo sa vzdúval do výšky hôr, sa v pološere spôsobenom lietajúcim popolčekom s hrozivým hukotom valil od horizontu k horizontu do vnútrozemia. Vulkanická činnosť a rozžeravené masy horniny derúce sa z trhlín zeme spôsobili, že voda morí zovrela. Vriaca vodná masa zaliala aj vrchy a horské masívy. Všetko, čo až dovtedy prežilo, bolo obarené a priškvarené. Vyčíňajúci požiar sa však zároveň aj hasil. A tak sa vo väčších, na uhoľ spálených organických nakopeniach zachovali rôzne predmety i lístie stromov. 

Pre tieto nevšedné nálezy, ktoré v myšlienkovom súzvuku so vžitým obrazom sveta boli bez ďalších úvah či výskumov považované za nepravé, pretože sa vraj našli na „nesprávnom" mieste a v geologicky priskorej časovej epoche, potopa predstavuje logicky presvedčivé vysvetlenie, ktoré oficiálna veda v rámci svojho prístupu nemohla ani len sformulovať. Gigantické záplavové vlny zanechali vo vyšších polohách Alp, v Himalájách i iných horstvách fosílne morské stopy, dobre známe bezmála každému turistovi. 

Zvyšky veľkých lodí a kamenných kotiev sa našli vo výške 4000 až 5000 metrov vo východnej Anatólii i na arménsko-tureckom vrchu Ararat, kde možno aj pristála Noemova archa. O strašidelnej sile záplavových vín sa dozvedáme aj z knihy Genezis (7,19-21): „Vody Zeme sa mohutne vzduli a prekryli všetky vysoké hory Zeme pod klenbou nebeskou. Masy vody stúpli pätnásť lakťov nad hory a celkom ich pohltili. Všetko, čo bolo z mäsa, v nej našlo smrť..." Obludný rozsah záplavovej vlny zreteľne dokumentujú slová: prekryli všetky vysoké vrchy. Geologické nálezy, svedectvá starých mýtov i iné zdroje, ktoré prichádzajú k slovu v tejto knihe, to iba potvrdzujú, aj keď možno vychádzať z predpokladu, že pred potopou sveta boli vrchy možno o niečo nižšie, pretože v rámci tejto kataklizmy došlo aj ku konečnému vyvrásneniu horstiev. "

Zmienku o potope objavil asyrológ na klinopisných tabuľkách

V roku 1914 Arno Poebel (nemecký asyrológ) identifikoval v nippurskej zbierke Univerzitného múzea v Pensylvánii spodnú časť sedemstĺpcovej klinopisnej tabuľky ako sumerského predchodcu babylonských a hebrejských príbehov o potope sveta. Fragment má veľa medzier a nečitateľných miest, ale predsa sa v ňom možno jednoznačne dočítať o veľkej povodni, ako aj o arche a zachránenom mužovi, ktorý v tomto spise nesie meno Ziusudra:

Stretli sa strašlivé búrky, koľko ich je

A rozbesnela sa všeničiaca potopa

Keď sedem dní a sedem nocí

Priam katovali vzduté vodstvá zem

Mohutná archa zmietala sa vo víchrici na ozrutánskych vlnách

Zjavil sa Utu, svetlo rozdávajúc nebu, zemi

Tu Ziusudra poodchýlil okienko na obrovskej arche

A Utu, héros, zoslal svoje lúče do mohutnej archy

Ziusudra, kráľ a vládca

Pred Bohom na tvár padol

Kráľ obetoval Bohu vola, na dôvažok barana dal zabiť

Tento príbeh o potope bol potvrdený v roku 1922. Vtedy dva tímy – z Pensylvánskej univerzity a Britského múzea – pod vedením sira Leonarda Wooley-ho začali s archeologickými prácami v Mezopotámii v starovekom meste Ur. O tomto hĺbkovom kopaní rozpráva Wooley v knihe Ur v Chaldejsku – dvanásť vykopávok v Abrahámovej vlasti: potopa.

Podobne popisuje potopu aj starší babylonský Epos o Gilgamešovi, ale aj ďalšie báje a legendy, ktorých etnografi zhromaždili viac ako tritisíc! Motív v každej legende zostáva  rovnaký. Po Zemi sa rozmohlo zlo a Boh (alebo bohovia) sa rozhodol zničiť celé hriešne ľudstvo.

Bádatelia sa tak rozdelili na tých, ktorí predpokladali, že autori legiend mali rovnaké myšlienky, čo je však podľa psychológov nemožné. Iní sa zase prikláňali k tomu, že obyvatelia z rôznych kútov sveta sa stretávali, a legendu od seba prebrali. Nezodpovedanou otázkou však zostáva, prečo prebrali len legendu o potope, a ostatné báje a povesti mali rozdielne?

Ďalší archeológovia zase zastávajú názor, že povodne boli len miestne, a preto všade vznikla rovnaká legenda. Čo však tiež neobstojí, keď si podrobnejšie prečítate niekoľko legiend o potope z celého sveta. Práve na preštudovanie všetkých legiend o veľkej potope sa podujali dvaja rakúski geológovia – Alexander Tollman spolu s manželkou Edith. Zistili prekvapivé, no o to presvedčivejšie dôkazy, ktoré mnohí vedci odobrili.

Ako došlo k potope sveta?
V niekoľkých legendách o potope našli rakúski manželia svedectvá, ktoré sa dajú nazvať dôkazmi o globálnej katastrofe. V mayskej knihe z Hondurasu: Chilám-Balám sa hovorí o tom, že krátko pred veľkou potopou padal z neba ohnivý dážď a popol. V perzskom spise Bunda-hišn, čiže Kniha o prastvorení sa píše, ako sa tesne pred potopu na nebi rozžiarila  hrozivá hviezda.

Starý sumerský text zase opisuje, že potopu spôsobil ohromný drak, ktorý sa 14. septembra prehnal s desivým hukotom po nebi. Potvrdzuje to aj legenda kanadských indiánov Čippewajov, ktorí opisujú to, že v mesiaci, ktorí zodpovedá dnešnému septembru, ľudia pozorovali obrovskú hviezdu s chvostom, ktorá sa stále zväčšovala.

Po preštudovaní všetkých svetových povestí a legiend dospeli manželia Tollmanovi k záveru, že pred 9 600 rokmi sa naša planéta zrazila s obrovskou kométou. Časť jej úlomkov dopadla do mora, čo spôsobilo gigantické tsunami vysoké až jeden kilometer.

Energia, ktorá sa uvoľnila, spôsobila vyparenie obrovského množstva vody, ktorá sa vrátila späť na zem vo forme neuveriteľných lejakov. Kométa prerazila aj zemskú kôru, a na mnohých miestach vznikali nové pohoria a kaňony, ktoré ihneď zaplavila voda. Počas globálnej katastrofy dokonca došlo k nakloneniu zemskej osi, a nastalo pravidelné striedanie ročných období. Pamiatkou na postupné klesanie vody sú aj takzvané abrazné terasy, ktoré je vidieť na množstve miest po celom svete. Výsledky svojej práce zhrnuli manželia Tollmanovi v knihe A potopa sveta predsa len bola.

A čo sa stalo s obyvateľstvom Zeme? Potopa vyhladila takmer celé ľudstvo a z vtedy vyspelých civilizácii zostalo len  pár tisíc ľudí, ktorí museli začať úplne od začiatku, takpovediac od jaskýň, aby sa dostali tam, kde ich zlatý vek ukončila obrovská kométa.

Ak sa teraz pozrieme na archeologické nálezy vyrážajúce dych aj archeológom, ktorí o nich radšej nechcú hovoriť, pretože by nemali vôbec existovať, na povrch sa nám derie otázka: Koľkokrát sa podobná katastrofa na našej matičke Zemi zopakovala?